Britská okupácia (1882-1914, 1922-1945) Keď sa vlasteneckí Egypťania postavili proti diktátu Európy, Briti vystrelili na Alexandriu zbraňami (1882) a pod zámienkou obnovenia mieru vzali Egypt. Mahdiho povstanie navyše vypuklo v Sudáne a južnom Egypte (1885), ktorých potlačenie vykonala britská armáda za lorda Kitchenera. Egypt spravoval britský generálny konzul, a samotný štát – napriek vláde obrazovky – bola to vlastne britská kolónia.
Počas prvej svetovej vojny podporovalo Turecko nemeckú stranu. Briti to nemohli dopustiť, ten Egypt – menovite turecká provincia – urobil to isté, tak dovnútra 1914 r. vyhlásili krajinu za svoj protektorát; Fuad sa stal kedyw, šiesty syn Ismaila. Počas vojny sa vyvinulo nacionalistické hnutie, a jej vodca – Saad Zaghloul – požadovaná autonómia. Ž 1922 r. Británia zrušila protektorát a uznala čiastočnú nezávislosť Egypta. Fuad bol korunovaný za kráľa. V posledných rokoch, pred druhou svetovou vojnou, sa Egyptské kráľovstvo čoraz viac približovalo k úplnej nezávislosti.
Počas vojny bol Egypt strategickým bodom na britskej mape, pretože jeho zajatie mocnosťami Osy sa mohlo skončiť porážkou spojencov, preto bol Afrik Korps Erwina Rommela s takým nasadením obhajovaný v Al-Alamajne.
Po ukončení operácií strana Wafd požadovala stiahnutie britských jednotiek z egyptského územia a zjednotenie so Sudánom. Protibritské demonštrácie podporované aktivitami Asociácie moslimských bratov viedli k odstráneniu 1947 r. Britské jednotky zo zóny Suezského prieplavu. Vyhlásenie nezávislého Izraela vyvolalo v arabských štátoch pobúrenie, ktorý zaútočil na nový štát. Porážka arabských armád sa skončila podpísanou zmluvou 1949 r.; Pásmo Gazy zostalo pod egyptskou kontrolou.
Ž 1952 r. podzemná skupina slobodných dôstojníkov sa chopila moci a prinútila kráľa Farouka abdikovať. Na čele vlády sa stal generál Naguib. Ž 1956 r. Za prezidenta novej republiky bol zvolený plukovník Gamal Abdel Naser.
Nasserovo pravidlo (1956-1970). Nový prezident sa stal kľúčovou postavou zmien v krajine a vodcom zjednoteného arabského sveta. Nasserov socializmus, chápané trochu inak ako v Európe, postavil Egypt na popredné miesto v krajinách tretieho sveta spojených s protikoloniálnym hnutím. Hlavným cieľom krajiny bolo vymaniť sa spod nadvlády západných štátov, a bez rozvoja ekonomiky by to nešlo. Osamostatniť sa od vrtochov počasia a navždy vyhnať strašidlo hladu, bežné v afrických krajinách, bolo rozhodnuté o výstavbe novej priehrady v Asuáne – malo to nielen zabezpečiť elektrinu, ale tiež zabezpečiť poľnohospodárstvu dostatok vody. Americká opozícia zablokovala cestu k pôžičke od Svetovej banky; zostalo iba znárodnenie Suezského prieplavu. Júla 1956 r. bol to začiatok Suezskej krízy a vojny s Izraelom. Svet stál na pokraji ďalšej svetovej vojny, ale obe sily – USA i ZSRR – prispeli k prímeriu z rôznych dôvodov. Násir sa stal hrdinom arabského sveta, pretože prieplav zostal pod egyptskou kontrolou. Výstavba vysokej priehrady sa začala, a prezident vytvoril Spojenú arabskú republiku, spájajúci Egypt a Sýriu. ZSSR sa aktívne zúčastňoval na politických udalostiach arabských krajín, podpora všetkých prejavov „cesty socializmu“. Arabská liga podporila Organizáciu pre oslobodenie Palestíny na zjazde v Káhire (1964). Ž 1967 r. Nasserove jednotky vstúpili na Sinajský polostrov, a v reakcii na to Izrael zaútočil na egyptské jednotky. Počas šesťdňovej vojny Izrael zajal Sinaj, Pásmo Gazy, Západný breh Jordánu a Golanské výšiny. Počas dvoch rokov obe krajiny stáli na oboch stranách prielivu, a ZSSR bol vyzbrojený Egyptom. V politickej situácii zaviedla Násirova vláda reformy v oblasti vedy a zdravotníctva, ako aj rozvoj poľnohospodárstva.
Zadržaný sovietsky model byrokracie mal nepriaznivý vplyv na ďalšie štátne reformy (a stále je lopta na úpätí Egypta). Prezident sa návratu Asuánskej priehrady nedožil. Zomrel na srdce v 1970 r.