Najstaršie zachované ukážky maľby pochádzajú z čias starovekého Egypta a našli sa na úlomkoch keramiky, plátna a na stenách hrobov zo 4. tisícročia pred Kristom. Zobrazené scény zobrazovali krajinu Nílu a boli bohaté na obrazy zvierat, najmä vtákov a rýb, medzi ktorými sa objavila silueta človeka.
Maliarstvo malo od začiatku aj pomocné funkcie a bolo umením samo o sebe – sochy boli vymaľované, úľavový, stĺpy a výjavy na stenách chrámových budov, ako aj bytové interiéry, ale tieto boli väčšinou skromnejšie zdobené. povrch, na ktorom sa mal obraz urobiť, pokrytý tenkou vrstvou hladenej vápennej malty, na ktorý sa potom červenou čiarou nakreslil náčrt vyobrazeného výjavu. Kontúry boli označené silnou, čierna čiara, a výsledné polia boli vyplnené farbou.
Egyptskí umelci maľovali minerálnymi farbami – boli použité nasledujúce farby: uhlie čierne, belosť s vápnom, žltá a červená s okrovou farbou, modrá s lapis lazuli a zelená s malachitom. Ako spojivo sa použil roztok arabskej gumy zmiešaný s bielkom a trochou vody (táto farba sa volala tempera). V osemnástej dynastii sa ako spojivo začal používať včelí vosk. Na maľovanie sa používali štetce z drvenej trstiny, na vyplnenie väčších plôch sa používali štetce zo spojených trstín, trávy a vlákna palmových listov.
Starý štát
Počas Starej ríše bol ustanovený kánon, podľa ktorého sa umelec pokúsil uzavrieť postavu vo w 18 rady rovnakých mriežok, pridaním jedného riadku na vlasy. Hlava a krk zaberali dva rady roštov, trup po pás – štyri, od psa po opasok – šesť, od kolien po chodidlá – šesť. Sediaca postava je zobrazená v 15 riadkov. Umenie sa navyše vyznačovalo nedostatkom perspektívy a charakteristickým spôsobom prezentácie ľudskej postavy: hlava, ruky a nohy sú zobrazené v profile, oko a ruky rovno, trup je skrútený. Vládca bol vždy najväčšou postavou na obraze a podobne ako bohovia a iní hodnostári bol prezentovaný ako krásny a mladý muž., perfektne stavaný. Prirodzenejšie boli prezentovaní menej významní úradníci a pospolitý ľud, pretože umelci chceli hlavne ukázať činnosti, ktoré vykonávali.
V Starom štáte v maľbe dominovali žánrové scény, v ktorom hlavnú tému diela sprevádzalo bohaté zastúpenie prírody. Na oblohe však nenájdeme mraky ani na freskách obraz zapadajúceho slnka, pretože tieto názory boli pre egyptské viery vyjadrením rušivých síl démonov, preto by nemali byť zachytené na obrázku. Na druhej strane boli časté obrazy zobrazujúce postavu zosnulého počas lovu, kde zabité zvieratá symbolizovali porazených démonov.
Rozkvet umenia
V časoch Strednej ríše sa umelec snažil sprostredkovať emočné stavy a nálady svojich modelov, ale práve v Novej ríši dosiahlo umenie najväčší rozkvet. Potom bola predstavená nová téma boja, v ktorom sa najčastejšie objavovali vojnové výjavy zobrazujúce triumfy kráľov nad nepriateľmi či lov, ale aj zobrazenie rodinného života a každodenných činností. Faraón bol prezentovaný ako dobyvateľ nepriateľov svojho štátu, chránila krajinu aj pred živlami, konflikty a agresivita vyvolaná démonmi. Takže na obrazoch mu bolo ukázané, ako vyhráva, napr.. divoký býk alebo lev – zmätkové symboly. Okrem toho sa začali zobrazovať postavy v pohybe, a vďaka použitiu jemnej čiary stratili kontúry ostrosť. Tvary sa stali menej neohrabanými, telá stratili svoju tuhosť a siluety sa stali štíhlejšími. Výberom poltónov a miešaním farieb sa objavila aj bohatosť kostýmov, parochne a farby.
Amenhotep IV – čas veľkej reformy
Za vlády Amenhotepa IV sa zreformoval štát a umenie. Faraón odporúčal ukázať ľuďom takých, akí sú, so všetkými jeho postihnutiami a nevýhodami, ktorý dal vzniknúť amarenskému štýlu (z mena al Amarna, kde bolo bydlisko panovníka). Rodinný život panovníka sa stal častým predmetom tohto štýlu, ako napr. kráľ jazdiaci na voze so svojou ženou alebo princezná pri jedle. Telo faraóna sa začalo zobrazovať realisticky a, napriek zachovaniu niektorých kánonov (tvár v profile, oko spredu) silueta je zobrazená v súlade so skutočnosťou. Medzi slávne obrazy z tohto obdobia patrí freska zobrazujúca Amenhotepove dcéry, kde sú zobrazené telá dcér so zvýraznenými nedostatkami krásy, ako sú neprimerane štíhle lýtka, silné stehná, svalová slabosť alebo predĺženie hlavy.
V nasledujúcich rokoch sa scény premietali do obrazov, aj v hrobkách, sú čoraz reálnejšie a slobodnejšie, až do pádu Novej ríše. Potom sa sloboda dosiahnutá v predchádzajúcom období premrhá návratom ku kánonom (napr.. k rituálnemu sfarbeniu, pre ilustráciu Knihy mŕtvych) v platnosti na začiatku maľovania, kde nie je miesto pre realizmus sveta živých.