Asuán (Asuán) je tretím najväčším mestom v Egypte na Níle (200 tisíc. obyvateľov), nachádza sa na východnom brehu rieky na začiatku 1. katarakty, 886 km od Káhiry a 215 km od Luxoru. Je to najjužnejšie mesto v Egypte a hlavné mesto provincie. Aswan je zaneprázdnený, moderné letovisko so starým, centrum takmer devätnásteho storočia, ktorá sa postupne prestavuje a pomaly sa stáva minulosťou.
Toto je posledná príležitosť, vidieť skutočnú mrchu, počúvajte núbijskú hudbu a vyskúšajte núbijskú kuchyňu. Asuán je jedným z najsuchších miest na svete. Pršalo tu dovnútra 2001 r., a ten predchádzajúci padol o šesť rokov skôr. Mali by ste byť tiež pripravení na horúčavu, pretože priemerné zimné teploty sú 23 - 30 ° C, v lete môžu vystúpiť na 38-54 ° C. Horšie, keď sa z púšte dvíha horúci vietor, ktorý nesie oblak hnedého prachu. Najlepšie je prísť sem neskoro na jeseň a na jar, pretože v zime Asuán praská vo švíkoch s turistami. Samotné mesto má nádhernú polohu na brehu Nílu. Zelené ostrovy – Slon a Kitchenerov ostrov (Rastlinný ostrov) -jasne vyčnievajú zo zlatého jantárového západného brehu. Prekročenie rieky Fetuki, sa odrážajú v modrej farbe vody. Vodné vtáky sa skrývajú v hustých zelených náhleniach. Mohutné žulové balvany sivého zákalu odrezali široký prúd rieky. Na tomto mieste býval koniec civilizovaného sveta.
Zapadajúce slnko premieňa rieku a oblohu na fialové a zlaté. Potom s čierno-fialovým obrysom vyniknú západné útesy a oblaky sloních dlaní kymácajúce sa vo vetre., a malé člny s núbijskými chlapcami pomaly kĺžu po pozlátenej rieke.
V meste cítiť dych čierneho kontinentu. Tváre sú určite tmavšie, a westernové obleky miznú medzi bielymi, béžové a modré galaxie a snehové turbany. V spleti starých ulíc, ktoré sa ešte nestali obeťou moderny, je tu dav kupujucich.
Príbeh
Asuán je starodávna labuť, bývalé pohraničné mesto faraónovho štátu, pevnosť pri prvom katarakte.
Každý cestovateľ sa musel zastaviť pri balvanoch, ktoré zatarasili rieku, či to plávalo proti prúdu, alebo s prúdom rieky. Pevnostné mesto Ibu vyrástlo na ostrove na Níle (Abu), ktorými prechádzal všetok tovar vstupujúci do krajiny alebo z nej odchádzajúci. Začal sa tu horný Egypt. V časoch Starej ríše bola červeno-ružová žula požadovanou komoditou v tejto oblasti, z ktorého sa kovali obelisky, sochy, monolitické kaplnky a sarkofágy pre panovníkov. Odtiaľto smerovali výpravy za zlatom do Núbie, koža, Slonovina, exotické zvieratá, kadidlo a čierni otroci. Mesto obchodne zbohatlo. Miestni náčelníci, Dozorcovia južných brán držali stráž na okraji a z času na čas organizovali represívne výpravy do neďalekej krajiny Kush (nubii).
Abu bol tiež dôležitým náboženským centrom. Na Elephantine bol chrám Pána katarakty – božský Khnum, boh zatopenia Nílu. Egypťania verili, že Níl vďaka Khnumovi vyteká kataraktou z podzemných komôr. Uctievali ho spolu s bohom povodní na Níle, otvorené, a poskytovateľ studenej vody, Lady of Elephantine – Satis (Satet). V neskorom období boli na ostrove umiestnené židovské žoldnierske jednotky, s ktorými Egypťania nemali vždy nekrvavé spory. V grécko-rímskych dobách sa toto rušné mesto volalo Syene. Za Ptolemaiaho tu grécky geograf Eratosthenes z Alexandrie uskutočnil experiment s určením pozemského poludníka. Vypočítal, že Syene je na obratníku Raka. Merania mu umožnili argumentovať, že zem je guľatá, tak vypočítal jeho priemer. Iba o. 80 km!
Počas storočí rímskej nadvlády zostalo mesto takmer nezmenené. Na severe sa frakcie kresťanov dohadovali o teologických detailoch, Poludnie pokračovalo v skostnatenej verzii egyptského náboženstva. A hoci už nikto nemohol čítať hieroglyfy z chrámu Isis na Philae, a púte z Núbie boli častejšie ako púte z Egypta, všetko bolo stále. Keď kresťanskí mnísi založili kláštor sv.. Symeona, staré obrady sa stále konali v spise. Mnísi konvertovali kniežatstvo Nobatia. Keď prišli Arabi do Egypta s islamom, mnísi zo Syene, vlastne z koptskej labute, dostali pomoc od svojich bratov vo viere na juhu. Po celé storočia prepadávali mesto púštne beduínske kmene. Skončili až po tureckom dobytí, keď sa armáda rozhodne vysporiadala s beduínmi. Mesto opäť zmenilo názov, tentokrát do Asuánu, a prijal inú vieru: islam. Napriek tomu zostáva kresťanstvo dodnes dôležitým prvkom života.
Z XIX š., storočia kolónií a výbojov, V Asuáne boli rozmiestnené egyptsko-britské armády, ktoré strážili Pax Bńtannica v Afrike. Odtiaľto sa jednotky vydali na cestu, potlačiť Mahdiho povstanie (1881-1898), tak farebne a nie úplne pravdivo opísal Sienkiewicz vo svojom románe W Púšť i w Puszczy.
Po „upokojení“ krajiny generálom Kitchenerom sa juh Egypta a Asuánu stal módnym bodom na trase tzv.. Grand Tour. Európania, ktorí mali pľúca, si tu oddýchli a liečili sa tu. Asuán sa stal základňou pre pašerákov a obchodníkov so starožitnosťami s nekončiacim legálnym výkopom. Keď ekonomická realita konečne prehovorila a Briti postavili prvú priehradu, mesto sa začalo meniť. Skutočné zmeny ale priniesla až stavba Vysokej priehrady (Smutný al-Alí) v rokoch 60. i 70. XX š. Bývalú Núbiu zaplavila voda, a jeho obyvatelia boli takmer násilím presunutí do okolia Kom Ombo, Edfu robím Asuanu. Zmobilizoval tiež svet na záchranu pamiatok egyptskej kultúry. Aby sme vyhoveli dobe, ktorá je pred nami, mesto zrealizovalo dva veľké projekty: bola založená Africká univerzita a Núbijské múzeum. Prvýkrát si to všimli, že Núbijci majú svoju zvláštnosť, kultúra a jazyk odlišný od zvyšku krajiny.